Príbeh

Sliačske termálne pramene boli známe od pradávna. V minulosti však vzbudzovali skôr strach kvôli veľkému úhynu vtáctva otráveného uvoľneným oxidom uhličitým. Po stáročia tradovaná legenda tvrdí, že žena trpiaca vodnatielkou si namočila opuchnuté nohy do prameňa a opuch zázračne zmizol. Nuž, nevedno. Faktom ostáva, že ľudia postupne odhalili neobyčajnú liečivú silu sliačskych minerálnych vôd. Pramene v pôvodných osadách Rybáre a Hájniky sa písomne spomínajú prvý krát ako liečivé už v r. 1243 pod historickým názvom „teplice“. O „Rybárskych kúpeľoch“ písal aj renesančný lekár, predchodca modernej uhorskej balneológie, Juraj Werhner. Od 17. storočia začali byť sliačske kúpele vyhľadávané. Postupne sa objavili prvé stavby nad prameňmi a neskôr aj objekty na ubytovanie hostí. Prvý kamenný kúpeľný dom so štyrmi bazénmi vznikol v r. 1818. V r. 1823 postavili pre kúpeľných hostí prvý hotel Buda (dnes Bratislava). Neskôr pribudli ďalšie liečebné objekty a menšie penzióny. Začiatkom 19. storočia vznikol aj rozsiahly kúpeľný park, ktorý neskôr zveľadil najmä gróf Jozef von Russeger. Poľný maršal Albrecht Habsburský v ňom nechal postaviť kaplnku sv. Hildegardy.